Vlciiii

  Ráno som počul kroky. Bolo to len jedno: ľudia prišli na zimovisko. Ono sa to vlastne volalo Nížina. Naokolo bolo Údolie, Vrchy a Pasienky. No späť k ľuďom. Prechádzali poza náš brloh a bál som sa, lebo niektorí by ma nespoznali. Pritisol som sa na okraj blohu a pomaly som prisunul aj Liddu a snažil som sa byť ticho. Zrazu sa Lidda zobudila a ľudia našťastie začali behať preč. ,,Čo sa deje?" pýtala sa ospalo Lidda. ,,Prechádzali tadiaľ ľudia." oznámil som jej. Lidda vykukla z nory a uvidela mihať sa ľudí v diaľke. Znova si ľahla, ale ja som do nej strčil a povedal: ,,Mal by som sa ti s niečim zveriť."  ,,Len sa zver, ja to prijmem normálne. Neboj sa, veď sme predsa priatelia."  ,,Určite ťa to nerozhodí a ostaneš so mnou?"  ,,Áno Unnan."  ,,Aj keby to bolo porušené pravidlo?"  ,,Unnan, už mi to povedz, nepredlžuj to. Mám ťa rada a neopustím ťa keď mi to povieš."  ,,Noo... vieš jaaa... ja mám medzi ľuľuďmi kamarátovv!" povedal som koktavo.

Lidda mlčala. Zrejme to najprv brala ako vtip, ale potom, keď si to uvedomila zvážnela. V našom brlohu nastalo ticho. ,,Toto som nečakala."povedala Lidda potichu. Mlčal som. ,,Už aj ty si sa spriahol s ľuďmi?" povedala a začala vrtieť chvostom a olizovala ma. ,,Konečne nie som jediná!! Ja nie som jediná!!" opakovala stále dookola. Nechápal som tomu. ,,Aj ty sa priatelíš s ľuďmi?!"  ,,Už sa zdá že hej!" povedala šťastne. ,,A to si mi nič nepovedala?" spýtal som sa. ,,A to si mi nič nepovedal?" smiala sa Lidda. Bol som šťastný aj s ňou. Po večnom smiechu sme sa rozhodli ich navštíviť. Liddu spoznali hneď. Veď je jediný biely vlk v Údolí. Mňa spoznal až potom Damen. Všetci boli šťastný, že nás vidia. Urobil som konečne Liddu šťastnou, aj ona urobila mňa šťastného. Mali sme veľa spoločného, než sa mohlo na prvý pohľad zdať. Spomenul som si aj na naše krásne stretnutie ešte pri mojom tajnom brlohu v Údolí. Dnes bol krásny deň. Jeden z najkrajších...

                                         POKRAČOVANIE NABUDÚCE