Vlciiii

  Pomaly sme kráčali k hraniciam údolia. Na zemi bol sneh, aj keď slabo svietilo slnko. Blížila sa zima a končila jeseň. Na zemi sa povaľovali listy a ihličie, fúkal slabý jesenný vánok a dobytok už nikde nebol pustený. Kráčali sme k hraniciam údolia. Nezdá sa, ale kráčali sme už dve hodiny. Lidda začala skákať do snehu a snažila sa vyhrabať aspoň nejakého zajaca. Obaja sme po chodení vyhladli. ,,Poď naháňať zajacov a hrabošov so mnou!" ozvala sa Lidda. Hneď som sa k nej pridal a začal som skákať do snehu. Cítil som, že hraboše sú nablízku. ,,Keby sa mi podarila nájsť aspoň chutná rodinka hrabošov..." opakoval som si toto prianie v mysli. Keď som si to zopakoval aspoň po dvadsiaty krát, narazil som na podzemné chodbičky. Začal som hrabať a volal som Liddu. Keď sme sa do hrabania zapreli obaja, našli sme peknú rodinku hrabošov. ,,To bola ale pochúťka." prehovoril som k Lidde po zjedení hrabošov. ,,No to áno, najedli sme sa pekne, ale mali by sme myslieť aj na opustenie údolia." povedala Lidda a vstala zo snehu. Rýchlo som vstal a cupital som za ňou.

Konečne sme prekročili hranice údolia a vydali sme sa hľadať brloh. Bol skoro večer a stmievalo sa. V diaľke som uvidel nejaké kamene naukladané na sebe a pomyslel som si, že to môže byť brloh pre nás. ,,Poď Lidda! Našiel som brloh!" volal som Liddu a tá radostne za mnou pribehla. ,,Myslíš že to môže byť nejaká jaskynka?" spýtal som sa pre istotu Liddy. ,,Vyzerá to tak. Poďme a uistíme sa!" súhlasila Lidda. Utekali sme ku neznámemu predmetu a naozaj to bol brloh, ale neobývaný. Usadili sme sa tam a pomaly sme zaspávali.

                                             POKRAČOVANIE NABUDÚCE!!